KONEČNE ROZUZLENIE! (Gn 43-45)

            Keď Jozefovi bratia doputovali do Egypta aj s najmladším Benjamínom, povedal Jozef sluhovi: „Voveď ich do domu, niečo zarež a priprav, lebo títo muži budú so mnou napoludnie jesť.“ (43,16) Príprava hostiny v Jozefovom dome je predobrazom hostiny pripravenej pri návrate márnotratného syna.

            Muselo byť nepochopiteľné pre Egypťanov, ale hlavne pre Jozefových bratov, že oni majú byť hosťami mocného Egypťana. Božie Slovo doslova hovorí: Mužovia sa zľakli, že boli vovedení do Jozefovho domu. (43,18) Poklonili sa mu k zemi (43,26). Jozefov sen spred rokov, v ktorom sa mu bratia klaňali, sa spĺňa. (Gn37) No najviac bratov muselo prekvapiť, že k stolu usadili pred Jozefom prvorodeného v súlade s jeho prvorodenstvom a najmladšieho v súlade s jeho mladosťou. (43,33) Akoby ich v tom egyptskom dome dobre poznali.

            Keď Jozef uzrel brata Benjamína, rozrušil sa tak, že musel vyjsť von a sa vyplakať. Duševné napätie, ktoré prežíval, bolo priveľké. Prečo však ukrýva svoje city? Prečo neroztvorí svoju náruč a neobjíme brata? Jozef by to rád urobil, ale vedel, že ešte nenadišiel čas.

            Pri rozdeľovaní jedál dá Jozef predložiť pred najmladšieho Benjamína päťnásobne viac ako pred ostatných. Chce sa presvedčiť, či jeho bratia sú stále rovnako závistliví ako pred rokmi - vtedy on dostal od otca pestrofarebnú tuniku, ktorá bratom klala oči. Jozef rád vidí, že bratia už nezávidia, ale radujú sa z požehnania najmladšieho.

            Skúška pre bratov sa však ešte neskončila. Jozef je múdry v tom, že sa necháva viesť Božou rukou. Do vreca s nakúpeným obilím, ktoré patrí najmladšiemu, káže vložiť svoj strieborný kalich. Jozef chce vyskúšať, ako sa bratia pri obvinení Benjamína z krádeže zachovajú. Nechajú ho v Egypte tak, ako to pred rokmi urobili s ním? Ak sú bratia takí ako predtým, nechajú Benjamína s istou dávkou škodoradosti v Egypte, kde ho prenechajú osudu.

            Napätie sa stupňuje. Jozef aj čitateľ vie, čo sa deje, no bratia to nevedia. Vo veci obvinenia z krádeže strieborného kalicha sú nevinní, ale ich svedomie tlačí iný ťažký zločin z minulosti.

            Za Benjamína sa zaručuje Júda. Júda okrem iného vysvetľuje Jozefovi, o ktorom nevie, že je Jozefom, čo sa stalo s Jozefom. Namiesto svojho komentára používa slová svojho otca: „Určite bol roztrhaný na kusy!“ Vyburcovaná predstavivosť vedie bratov k ospravedlneniu sa za niečo, z čoho ich Jozef predsa neobžaloval. V protiklade so zmätenými rečami bratov stoja Jozefove úsečné otázky a príkazy, ktoré predstavujú Jozefa ako toho, ktorý sa chce pomstiť. A pritom - len jedno si Jozef žiadal – aby jeho bratia dobre zložili skúšku.

            Júda je ochotný znášať následky viny za svojho brata Benjamína a namiesto neho stať sa otrokom. Niektorí exegéti vysvetľujú Júdov návrh iba ako rétorickú ponuku na neriešiteľnú situáciu. Iní v nej vidia skutočnú veľkosť Júdu, ktorý dokázal vnímať situáciu ako svoju vlastnú, keďže v minulosti stratil dve svoje deti – a najlepšie sa vedel vcítiť do kože trpiaceho otca Jakuba. Súcit s Jakubom vedie Júdu k tomu, aby sa ponúkol do otroctva namiesto Benjamína.

            Nech to v skutočnosti bolo akokoľvek, Jozef je správaním sa bratov hlboko pohnutý. Jeho srdce to nebolo schopné uniesť a Božie Slovo o tomto okamihu hovorí: Dal sa do hlasného plaču. (45,2) A vyznáva to, čo tak dlho v sebe zadržiaval: „Ja som váš brat Jozef, ktorého ste predali do Egypta!“ (45,4)

            Všetci cudzí pozorovatelia sa museli vzdialiť. Jozefov jemnocit nestrpel vo svojej blízkosti ľudí, ktorí nemohli mať zmysel pre svätosť tohto okamihu, na ktorý čakalo celé nebo. Vieme, že sú radosti a bolesti, na ktorých „ulica“ nemôže mať účasť. Najsvätejšie prežitia, ktoré nepatria pred verejnosť, ktoré sa prežívajú v samote s Pánom. Ani toto stretnutie nebolo len stretnutím s bratmi, ale aj ich stretnutím s Bohom. Jozefov plač bol plačom nevýslovnej vďaky voči Bohu za slávne vedenie životných osudov jeho rodiny.

            „Ja som váš brat Jozef, ktorého ste vy predali!“ Bolo by možno ľudskejšie i bratskejšie nevracať sa do minulosti a nespomínať ju. No Boží spôsob je vrátiť sa na miesta temnej minulosti.

            Ako sa pri tom cítia bratia? Kto opíše neopakovateľný strach a bázeň, ktoré prežívajú? Jozefova postava stála do tohto okamihu ako hrozná žaloba ich života. Teraz stoja pred ním tvárou v tvár. Koľkokrát sa táto situácia opakovala v našich osobných dejinách? Koľkokrát sme ostali zdesení, keď sa pred nami tvárou v tvár zjavil náš predaný brat či sestra?! Svätý Ambróz v správaní Jozefa v tejto situácii vidí Krista, ktorý hovorí: „Poďte ku mne všetci...“

            „Nie vy, ale Boh ma poslal sem!“ V škole utrpenia sa Jozef naučil takto premýšľať. Jozefove slová sú podobné ako slová Ježišove, ktoré adresoval emauzským učeníkom: „Vy nechápaví a ťarbaví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci! Či nemal Mesiáš toto všetko vytrpieť, a tak vojsť do svojej slávy?“

            Srdcia Jozefových bratov začínajú pod láskou Jozefových slov pookrievať. Nemajú však stále smelosti, aby sa k nemu rozbehli a objali ho. Jozef je prvý, ktorý sa priblíži k bratom a bozkáva ich. Pod silou tejto lásky sa roztopil tvrdý ľad ich sŕdc a rozviazal im jazyky. Rozprávali sa. Radi by sme mali zaznamenané aspoň pár slov z tohto rozhovoru. Ale nemáme. Raz sa stretneme i my s naším Pánom. Ako bude vyzerať náš rozhovor s ním? Našimi vinami sme ho predali, pribili sme ho na kríž. Nikto z nás nie je bez viny. Čo on bude hovoriť?

(použité zdroje: Komentár k Starému Zákonu: Genezis, Jozef Ondrej Markuš, Život patriarchu Jozefa)